„Prečo nič nehovoríš?“

...Ticho...

Sedím pri otvorenom okne a pozerám do diaľky.

Mám v hlave stovky viet.

Len neviem, ktorú z nich smiem vysloviť.

„Povedz to.“

 

...Ticho...

„Čo ak to nebude chcieť počuť?“

„A čo ak práve preto to potrebuješ povedať?“

Zamračím sa.

Ten hlas poznám.

 

Je tichý.

Ženský.

Takmer nepočuteľný.

 

A predsa vo mne rezonuje silnejšie než všetky hlasy, ktorým som sa celý život snažila vyhovieť.

„Nemala by som byť radšej ticho?“

„Prečo?“

„Aby som niekoho nestratila.“

 

...Ticho...

„A koľkokrát si stratila samu seba, len aby si niekoho nestratila?“

Zostanem nehybne sedieť.

Tá otázka bolí.

Pretože poznám odpoveď.

„Tak prečo ešte stále mlčíš?“

Pozriem sa do svojich dlaní.

„Pretože sa bojím, že keď poviem pravdu, odídu.“

„Možno niektorí.“

 

...Ticho...

„Ale tí, ktorí odídu kvôli tvojej pravde, nikdy neboli skutočným domovom.“

Zhlboka sa nadýchnem.

„A čo ak budem príliš hlasná?“

„Nemusíš kričať.“

„Tak čo mám robiť?“

„Použi svoj hlas.“

„Na čo?“

„Na to, aby si povedala NIE tam, kde si kedysi prikývla zo strachu.“

 

...Ticho...

„A ÁNO tam, kde si si ho kedysi nedovolila.“

Cítim, ako sa mi trasú pery.

„A čo keď sa budú smiať?“

„Nech.“

„A čo keď ma nepochopia?“

„Nech.“

„A čo keď ma opustia?“

„Nech odídu.“

 

...Ticho...

„Tvoj hlas nie je nástroj na to, aby si udržala ľudí pri sebe.“

Zdvihnem oči.

„Tak na čo je?“

Niečo vo mne sa pohne.

A prvýkrát po veľmi dlhej dobe prehovorím.

Nie nahlas.

Najskôr iba pre seba.

 

„Toto chcem.“

Hlas sa mi zachveje.

„Toto nechcem.“

O niečo pevnejšie.

„Toto mi ubližuje.“

A potom ešte jedno.
„Tu som šťastná.“

 

„A toto som ja.“

 

...Ticho...

Usmejem sa.

„Počuješ ma?“

Hlas vo mne sa pousmeje.

„Konečne.“

„Kto si?“

 

...Ticho...

„A čo teraz?“

„Teraz spievaj.“

„Kam?“

„Tam, kam ťa volá tvoj vlastný hlas.“

A tak vstávam.

Nie preto, že už sa nebojím.

Ale preto, že už viem, že strach nemusí rozhodovať za mňa.

Možno môj hlas niekoho priláka.

Možno niekoho odradí.

Možno niekoho zachráni. Možno inšpiruje.

Ale už nemusí nikoho presviedčať.

Už nemusí nikoho prosiť, aby zostal.

Už nemusí byť tichší, aby bol milovaný.

 

Siréna nezvádza.

Siréna volá.

 

A kto má počuť, ten počuje.

A môj hlas nepotrebuje na všetko odpoveď zvonku.

Stačí, že som ho konečne začula ja.

 

Whisper of Siren.

Šepot ženy, ktorá našla svoj diamant vo svojom hlase.

.....

Ručne vyrobená solitérna náušnica s retiazkou zo žltého zlata(Au 585/1000) pre všetky ženské ušká, ktoré radi počúvajú. Tak ako druhých tak aj seba. Centrálny minerál, pôvabný Larimar (nazývaný aj ako "kameň delfínov", ktorý sa stáva každým rokom vzácnejší pre jeho obmedzené množstvo z jedného náleziska v Dominikánskej republike) s príjemnou belasou až do morskej zelenej farebnou kresbou. Svojím zlatým tvarom a doplneným prírodným zirkónom z Kambodže vzbudzuje zmyselnú vznešenosť. Svojou najvyššou čistou kvalitou a diamantovým výbrusom dodáva celému šperku akcent luxusu a silnú ženskú magnetickosť. V tejto majestátnosti nezaostáva ani dvojitá jemná zlatá retiazka, ktorá spája ďalšiu zlatú detailmi nabitú ozdobnú časť, ktorá sa nasadzuje na lalôčik ucha.

Ide o exkluzívny, autorský a raritný šperk, ktorý je jediný svojho druhu na celom svete a som vďačná, že Vám ho môžem ponúknuť.

Náušnica je na spôsob napichovačky. Krásne ukáže aj na ušku, ktorá má viac napichovacích dierok.